Sovietsky zväz sa snažil SNP všemožne pomôcť. Leví podiel mal najmä na zásobovaní povstaleckého územia. Na druhej strane však jeho bojovníci významne prispeli aj k tomu, že sa SNP začalo predčasne a v nevhodných podmienkach.
Na Slovenskom národnom povstaní sa so zbraňou v ruke podieľalo približne 55 000 mužov a žien. Najvýznamnejší počet tvorili slovenskí vojaci, celkovo sa však do SNP zapojili príslušníci 32 národov a národností. Z týchto „zahraničných“ účastníkov pochádzalo najviac zo Sovietskeho zväzu. V lete 1944 vysadil ZSSR na naše územie viaceré partizánske skupiny, ktoré zintenzívňovali svoju aktivitu. Pokračovali v tom aj napriek opakovaným žiadostiam o zdržanlivosť zo strany Golianovho vojenského ústredia, ktoré pripravovalo Povstanie. Tým vyprovokovali nemeckú reakciu a SNP sa začalo v čase, keď ešte nebolo pripravené.
Prví partizáni sa snažili najmä prežiť
Prvé partizánske skupiny sa na našom území objavili už v roku 1942. Tvorili ich najmä občania prenasledovaní z ideových či rasových dôvodov. Ich cieľom bolo prežitie v lesných úkrytoch, na nejaké odbojové akcie nemali silu. Partizánske oddiely v pravom slova zmysle sa sformovali až koncom roka 1943. Vytvárali ich slovenskí odbojári väčšinou v spolupráci s utečencami z nemeckých zajateckých táborov. Priamo zo Sovietskeho zväzu začali na naše územie vysadzovať partizánov až v lete 1944. Boli medzi nimi aj Slováci, ktorí sa predtým na východnom fronte pridali na sovietsku stranu. Stalo sa tak na základe Zmluvy o priateľstve, vzájomnej pomoci a povojnovej spolupráci, ktorú ČSR a ZSSR uzavreli 12. decembra 1943. V dohode sa spomínala aj príprava a výcvik organizátorských partizánskych skupín a ich presun na Slovensko.
Ako prvú organizátorskú skupinu vysadili na našom území v noci z 25. na 26. júla 11 mužov pod velením nadporučíka Pjotra Velička. Pristáli pri Liptovskej Osade a spojili sa s už existujúcim oddielom Viliama Žingora operujúcim v Turci. Veličko zostal po vysadení dosť prekvapený z reálnej situácie. Mal organizovať diverznú činnosť, zatiaľ však nemal veľmi proti komu. Slovenskí vojaci s partizánmi spolupracovali a čakali na začatie Povstania. Veličko však nemienil nečinne sedieť. Sovietski partizáni totiž podliehali veliteľstvu v Kyjeve a všetky ich akcie boli riadené odtiaľ. A Kyjev podliehal Moskve. Komunistická strana Československa, ktorej vedenie tam sídlilo, mnohé kroky nekonzultovala s vedením Komunistickej strany Slovenska, ktoré sa na prípravách SNP podieľalo. Niektoré kroky sa dokonca robili akoby naprotiveň KSS, ktorá v auguste 1944 tiež márne žiadala o zmiernenie partizánskej aktivity. O dôvodoch možno len špekulovať, ale mohol za tým byť mocenský boj a snaha o oslabenie pozícií KSS.
Veličkove plané sľuby
Veličko sa medzitým 13. augusta vo svojom štábe v Sklabini stretol s Jánom Golianom a sľúbil mu, že bez súhlasu vojenského ústredia nepodnikne žiadnu akciu. Na oplátku za to dostal z vojenských skladov zbrane. Len čo sa jeho partizánska jednotka slušne vyzbrojila, odkázal Golianovi, že v súlade so svojimi rozkazmi z Kyjeva sa cíti byť viazaný sľubom len do 20. augusta. V noci z 23. na 24. augusta vyhodili jeho partizáni do vzduchu železničné tunely pri Strečne a Kraľovanoch.
Partizánska aktivita sa však stupňovala aj na iných miestach. Dochádzalo k útokom najmä na sympatizantov Nemecka a slovenského režimu, na kňazov, aj na obyvateľstvo nemeckého pôvodu. Slovenská vláda sa preto rozhodla vyhlásiť stanné právo na celom území počínajúc 12. augustom. Pod vedením generála Jozefa Turanca zároveň spustila rozsiahlu akciu proti partizánom v Nízkych Tatrách. Tá však vyznela úplne doprázdna. Vojaci tri dni prečesávali hory, partizáni však boli vopred varovaní a stiahli sa. Ak sa s nimi vojaci aj stretli, buď sa tvárili, že ich nevideli, alebo sa k nim rovno pridali.
O rýchlom vyostrení situácie svedčia aj dve oficiálne hlásenia nemeckých predstaviteľov. Ešte v apríli 1944 písal veľvyslanec Hans Ludin do Berlína, že na Slovensku nie sú takmer žiadni partizáni a nie sú hlásené žiadne sabotáže. V júli už musel generálporučík Fritz Schliefer hlásiť, že partizánov podporuje nielen obyvateľstvo, ale aj jednotky slovenskej armády. Situácia sa podľa neho mohla stať veľmi nebezpečnou, ak by sa neprijmali okamžité opatrenia. A tie prijaté boli.
Chyba za chybou
Nemecká armáda vypracovala plán na odzbrojenie slovenských vojakov a nemecký veľvyslanec Ludin v priebehu augusta dvakrát odporúčal vyslanie vojsk na Slovensko. Ako spúšťače sa v literatúre často zvyknú uvádzať dva incidenty. Jedným z nich bolo obsadenie Ružomberka skupinou partizánov a vojakov 27. augusta a druhým postrieľanie skupiny nemeckých vojakov pod vedením podplukovníka Waltera Otta na dvore kasární v Martine 28. augusta. Títo vojaci sa vracali rýchlikom z Budapešti do Berlína. Železničiari na nich upozornili partizánov a tí donútili vojakov, aby ich zajali. Pri pokuse o ich odzbrojenie však padli výstrely a vojaci s partizánmi Nemcov postrieľali. V tom čase však už bolo o obsadení Slovenska dávno rozhodnuté. Boli to posledné incidenty pred samotným začiatkom SNP, preto sa im zvykne nesprávne pripisovať rola spúšťača nemeckej reakcie.
Hneď po vypuknutí bojov v Strečnianskej tiesňave porušil Veličko ďalší sľub. Podľa dohody mal jeho oddiel zaisťovať pravý breh Váhu, kým povstaleckí vojaci mali s ťažkými zbraňami brániť ľavý breh, po ktorom viedla cesta aj železnica. Veličkovi partizáni sa však pri Strečne ani neukázali. Po pravom brehu Váhu, na ktorom sú len kopce a lesy, začala prenikať nemecká pechota. Keď ponad rieku ostreľovali zboku a zozadu obranné pozície povstalcov, tí sa museli stiahnuť. Obrana Strečna mohla vydržať dlhšie, ale pre Veličkovu chybu padla skôr.
To bol, ostatne, problém počas celého SNP. Partizánske jednotky predstavovali, čo do počtu bojovníkov, veľkú silu. Stále sa však riadili rozkazmi z Kyjeva a povstalecké velenie ich muselo zakaždým žiadať o spoluprácu. To bolo nepružné a partizáni žiadosti nie vždy vyhoveli. Keď sa však zapojili do boja, boli motivovaní a bojovali odvážne. Nevýhodou však bola ich ľahká výzbroj a nedostatočný výcvik. Partizáni boli trénovaní na diverzie, pri ktorých mali podnikať prekvapujúce údery, a potom sa rýchlo stiahnuť. Ak mali na fronte dlhodobo čeliť dobre vyzbrojeným jednotkám nepriateľa, ťahali za kratší koniec. Na oslobodenom povstaleckom území tiež spôsobovali incidenty s civilným obyvateľstvom. Otázkou je, či by nebol od začiatku SNP nebol býval lepší ich presun do tyla nepriateľa, kde by mu boli narúšali presuny a zásobovanie štýlom, na ktorý boli vycvičení. To však už spadá do kategórie „keby bolo keby“.
Rýchla sovietska reakcia
Ďalším faktorom, ktorý pred SNP narúšal spoluprácu plánovačov s partizánmi, mohla byť celková nedôvera ZSSR k chystanému Povstaniu. Na sovietsku stranu sa postupne dostali tri návrhy – plán Povstania z Golianovho vojenského ústredia, politický návrh od ilegálnej KSS a tiež Čatlošov návrh na spoluprácu slovenskej a sovietskej armády. Ten posledný rovno odmietli s tým, že „s quislingami rokovať nebudú“, no oficiálne do začiatku SNP nereagovali ani na jeden návrh. Golian čakal na správy celý august, no Moskva sa neozývala. Bola za tým sčasti nedôvera, sčasti neochota prezrádzať vlastné strategické plány, no i triezve zhodnotenie, že v danom časovom okamihu je plán Povstania nereálny. Červená armáda bola totiž ešte príliš ďaleko od slovenského územia.
Situácia sa však radikálne zmenila, keď nemecké jednotky začali obsadzovať Slovensko a začalo sa SNP. Treba uznať, že na novú realitu zareagovalo sovietske velenie veľmi rýchlo. Dovtedajšia nedôvera išla bokom a pre pomoc v boji proti spoločnému nacistickému nepriateľovi urobil ZSSR maximum. Na začiatku septembra dostali vojská 1. a 4. ukrajinského frontu príkaz na vykonanie karpatsko-duklianskej operácie, ktorej cieľom mal byť prienik na slovenské územie a spojenie s povstaleckou armádou. Začala sa 8. septembra, na prípravu však vojská dostali iba štyri dni a mnohé jednotky boli vyčerpané predchádzajúcimi bojmi. Útočili na dobre pripravenú nemeckú obranu, čo celú operáciu výrazne spomalilo.
Zároveň dostal maršal Ivan Konev ako veliteľ 1. ukrajinského frontu, do ktorého operačného pásma Slovensko patrilo, rozkaz pomôcť SNP všetkými dostupnými materiálnymi prostriedkami. Pretože potreboval nadviazať spojenie s velením povstaleckej armády, vyslal na Slovensko 5. septembra majora Ivana Skripku-Studenského ako svojho styčného dôstojníka. Ten sa stal náčelníkom sovietskej vojenskej misie, ktorá spolupracovala s Golianom.
Rozsiahle vzdušné zásobovanie
Na rozsiahle vzdušné zásobovanie síce nebolo sovietske letectvo dostatočne pripravené, no aj v tomto prípade spravilo, čo mohlo. Ako prvé boli na tieto účely vyčlenené najlepšie posádky bombardovacích jednotiek vyzbrojených americkými lietadlami B-25 Mitchell. Tie boli dodávané do ZSSR v rámci programu Lend-Lease a zo všetkých dostupných strojov mali najlepšie technické parametre. Mali dlhý dolet a priestrannú bombovú šachtu. Uviezli tonu nákladu na vzdialenosť vyše 2200 km. Pri misiách na Slovensko typicky vozili šesť plátených vakov naplnených zbraňami a muníciou, ktoré zhadzovali na padákoch z výšky 200 – 600 metrov.
Prvý let sa uskutočnil už v noci z 3. na 4. septembra, prekazilo ho však zlé počasie nad Karpatami. Hneď nasledujúcu noc zo 4. na 5. septembra zhodili Mitchelly na Tri Duby 18 ton materiálu – guľomety, samopaly, protitankové pušky, strelivo a trhaviny. Misie potom pokračovali takmer každú noc.
Dopravná zápcha
Okrem bombardérov B-25 sa do vzdušného mosta čoskoro zapojili aj transportné jednotky. Tie boli vybavené najmä lietadlami Lisunov Li-2, čo bola licenčná verzia amerických strojov Douglas C-47. V menšom počte mali aj originálne C-47, ktoré boli tiež dodávané do ZSSR v rámci programu Lend-Lease. Tie už s materiálom pristávali na letisku Tri Duby. Od 16. septembra riadila pristávanie sovietskych lietadiel priamo na tomto letisku operačná skupina skúseného plukovníka Borisa Čirskova.
Na Troch Duboch však čoskoro vznikla „dopravná zápcha“. Personál nestíhal vykladať materiál a zároveň zbierať vaky zhodené na padákoch. Od 21. septembra 1944 preto B-25 zhadzovali náklad na urýchlene vybudovanú záložnú plochu v Rohoznej.
Viac ako pri preprave materiálu boli Li-2 a C-47 využité pri preprave vojakov. Na Slovensko priviezli 2074 osôb, z čoho bolo 1928 príslušníkov 2. čs. paradesantnej brigády pod velením plukovníka Vladimíra Přikryla. Táto dobre vycvičená jednotka sa zapojila do boja ihneď po príchode na začiatku októbra, keď reálne hrozil nemecký prielom na Zvolen a Banskú Bystricu. Nepriateľa zastavili za cenu veľkých strát a predĺžili tak Povstanie o niekoľko týždňov.
Sovietska misia pri SNP tiež zariadila, že lietadlá sa po vyložení nevracali prázdne, ale odvážali zranených bojovníkov do sovietskych nemocníc. Transportné lietadlá evakuovali zo Slovenska 818 osôb, z toho 698 ranených povstalcov.
Stroje Li-2 a C-47 uskutočnili spolu 567 letov, z toho 349 bolo úspešných a okrem uvedeného počtu osôb priviezli aj 351 ton nákladu. Bombardéry B-25 vykonali pri zásobovaní SNP spolu 1065 letov, z toho 701 bolo úspešných. Zhodili pri nich 610 ton vojenského materiálu. Neúspešný let bol taký, ktorý prekazilo zlé počasie alebo iné príčiny.
Posledné lety transportných lietadiel z Troch Dubov sa uskutočnili 25. októbra 1944, na ďalší deň bolo letisko obsadené. B-25 poslednýkrát zhadzovali náklad pre povstalcov v noci z 26. na 27. októbra na Donovaloch.
Aj za cenu veľkých strát
Pretože pri zásobovaní SNP museli sovietske lietadlá prekonávať líniu frontu, ktorá bola dobre bránená stíhačkami i protilietadlovým delostrelectvom, prebiehali lety výhradne v noci. To síce ochránilo sovietskych letcov pred zrakmi nemeckej obrany, zároveň to však prinášalo iné riziká. Väčšia časť letovej trasy viedla nad hornatými oblasťami, a najmä nočné pristávanie na Troch Duboch v údolí zovretom horami bolo veľmi náročné. Počasie nad Karpatami bolo na jeseň 1944 veľmi zlé s častými búrkami, dažďami a veľkou oblačnosťou.
Nemcom, samozrejme, prebiehajúci vzdušný most neunikol a nasadili proti nemu nočné stíhačky Junkers Ju 88 od jednotiek z Maďarska a z Poľska. Tie boli vybavené radarom a pomalé transportné Li-2 boli proti nim prakticky bezbranné. To viedlo k veľkým stratám. Pri zostreloch a haváriách bolo zničených 24 sovietskych lietadiel. Zahynulo 83 príslušníkov sovietskeho letectva, 62 príslušníkov paradesantnej brigády a 8 evakuovaných povstaleckých bojovníkov.
Internetové zdroje:
- https://zurnal.pravda.sk/neznama-historia/clanok/366211-povstanie-sa-neda-presne-naplanovat/
- https://www.valka.cz/10796-Misia-generala-Otta
- https://historyweb.dennikn.sk/clanky/detail/na-trest-smrti-ho-odsudili-fasisti-aj-komunisti
Použitá literatúra:
- Bursa, S.: Mitchelly. Bratislava 2016.
- Halaj, D.: Prvý proti nacistom. Vojnová kronika 1, 2013, 56 – 61.
- Kliment, Ch./Nakládal, B.: Slovenská armáda 1939 – 1945. Praha 2003.
- Uhrín, M.: Pluk útočnej vozby 1944. Banská Bystrica 2012.
- Stanislav, J./Klabník, V.: Slovenské letectvo 3. Bratislava 2003.
- Stanislav, J./Švacho, J.: Povstalecké nebo. Banská Bystrica 2013.
Realizované s finančnou podporou British Embassy Bratislava.
Obrazová príloha: wikipedia.org, Múzeum SNP, František Hříbal©, Memory-book.ua,
Ak si kúpite knihu cez odkazy zdieľané v tomto článku, dostaneme malú províziu na našu činnosť.